Hagia Sofia bola postavená na podnet byzantského cisára Justiniána I. a vysvätená 26. decembra 537 na mieste, kde predtým stál menší chrám rovnakého mena vybudovaný Konštantínom Veľkým. Architektmi stavby boli Isidor z Milétu a Anthemios z Trallu. Počas zemetrasenia v roku 558 sa jej pôvodná kopula zrútila, zemetrasenia v rokoch 989 a 1346 už nemali taký ničivý účinok. Kopula Chrámu Svätej Múdrosti bola až do dokončenia Dómu Santa Maria del Fiore vo Florencii a neskôr novej Baziliky sv. Petra v Ríme (1590) považovaná za technický zázrak a patrila k najväčším klenbám sveta.
V chráme po stáročia sídlil konštantínopolský patriarcha. Po dobytí Konštantínopola štvrtou krížovou výpravou v roku 1204 bol chrám istý čas sídlom latinského patriarchu. Po páde mesta v roku 1453 dal osmanský sultán Mehmed II. chrám prebudovať na mešitu a figurálne kresťanské mozaiky nechal zakryť omietkou. Postupne k stavbe pribudli štyri minarety, medresa (teologická škola) a verejná kuchyňa. Interiér dnes predstavuje pôsobivú syntézu byzantského a islamského dedičstva: kresťanské serafíny (anjeli so šiestimi krídlami) susedia s monumentálnymi kruhovými kaligrafickými medailónmi s menami Alaha, proroka Mohameda, prvých kalifov a Prorokových vnukov.
Na prvý pohľad zaujme fakt, že Hagia Sofia má – na rozdiel od iných mešít – tvarovo aj materiálovo rozdielne minarety. Dôvodom je ich postupná výstavba. Prvý minaret na juhozápade dal postaviť Mehmed II., pôvodne bol z dreva a až neskôr ho nahradili tehlami a kameňom. Sultán Bayezid II. dal postaviť štíhly minaret v severovýchodnom rohu. Posledné dva mohutné minarety na západnej strane vybudoval geniálny cisársky architekt Mimar Sinan za vlády sultána Selima II. a Murada III., pričom plnia aj významnú statickú, opornú funkciu celej stavby.
V roku 1934 nariadil Mustafa Kemal Atatürk, zakladateľ Tureckej republiky, sekularizáciu budovy a Hagia Sofia bola sprístupnená ako múzeum. V roku 1993 prebehla po inšpekcii UNESCO rozsiahla obnova a v júli 2020 bola stavba opäť preklasifikovaná na mešitu.
Hipodróm (At Meydanı)
V časoch, keď bol Konštantínopol centrom Byzancie, predstavoval Hipodróm gigantický štadión v tvare písmena U, ktorý poňal desaťtisíce divákov. Slúžil na usporadúvanie vozatajských pretekov, cisárskych ceremónií a politických zhromaždení, ktoré nezriedka prerástli do povstaní (napr. neslávne známe povstanie Níká v roku 532).
Dnes sa na jeho mieste rozkladá námestie At Meydanı (Konské námestie), kde môžeme obdivovať zachované monumenty pôvodnej centrálnej osi štadióna (spiny):
- Murovaný obelisk (Örme Sütun): Stĺp dal v 10. storočí zreštaurovať a skrášliť cisár Konštantín VII. Porfyrogennetos. Bol postavený z nahrubo otesaných vápencových kvádrov a pôvodne kompletne obložený pozlátenými bronzovými platňami s reliéfmi a nápismi na počesť jeho starého otca Basila I. Počas 4. krížovej výpravy v roku 1204 križiaci bronzové tabule strhli a roztavili na výrobu mincí a zbraní. Obelisk dosahuje výšku približne 32 metrov.
- Egyptský obelisk (Dikilitaş): Pôvodne ho dal v 15. storočí pred n. l. vztýčiť faraón Thutmose III. pred chrámom v Karnaku (Téby) v Egypte na počesť boha Amona. Do Konštantínopola ho dal v roku 390 priviezť cisár Theodosius I. Dnes meria necelých 20 metrov, pretože jeho spodná tretina sa pri prevoze zlomila. Monolit z ružového asuánskeho žuly stojí na mramorovom podstavci zdobenom reliéfmi, ktoré zachytávajú cisára Theodosia s rodinou sledujúcich preteky.
- Hadí stĺp (Yılanlı Sütun): Pôvodne stál od roku 479 pred n. l. pred Apolónovým chrámom v Delfách ako pamätník slávneho víťazstva zjednotených gréckych mestských štátov nad Peržanmi v bitke pri Platajach. Bronzový stĺp bol odliaty z roztavených perzských zbraní a tvorili ho telá troch do seba zapletených hadov nesúcich zlatú trojnožku. Do mesta ho dal v 4. storočí previezť cisár Konštantín Veľký. Z pôvodných 8 metrov sa zachoval torzovitý kmeň vysoký približne 5,3 metra. Hlavy hadov boli v priebehu osmanskej éry zničené; zachovaná horná čeľusť jednej z nich je dnes vystavená v Istanbulskom archeologickom múzeu.
V podzemí Istanbulu sa ukrýva niekoľko desiatok historických cisterien. Najväčšia a najpôsobivejšia z nich je Cisterna Basilica, v turečtine poeticky nazývaná Yerebatan Sarayı („Zaplavený palác“). Dal ju vybudovať cisár Justinián I. v roku 532 po povstaní Níká ako bezpečný zdroj pitnej vody pre cisársky palác a okolité budovy.
Rozmery tohto podzemného kolosu sú 138 × 65 metrov a strop drží 336 mramorových stĺpov s iónskymi a korintskými hlavicami, usporiadaných v 12 radoch po 28 stĺpoch. Väčšina materiálu bola druhotne použitá zo starších antických pohanských stavieb. Cisterna dokázala zadržať až 80 000 kubických metrov vody, privádzanej Valensovým akvaduktom z oblasti Belehradského lesa. Pri veľkej rekonštrukcii v 80. rokoch 20. storočia boli v severozápadnom kúte pod nánosmi bahna objavené dva slávne stĺpy, ktorých základňu tvoria mohutné antické hlavy Medúzy – jedna položená na bok a druhá dole hlavou. Dnes priestor ponúka prehliadku po vyvýšených lávkach doplnenú o atmosférické svetelné inštalácie a sochy moderného umenia.
.JPG)
Monumentálny dvojposchodový akvadukt pretína staré mesto a patrí k najvýznamnejším pamiatkam neskoroantického inžinierstva. Dokončený bol koncom 4. storočia za vlády rímskeho cisára Valensa. Slúžil ako kľúčová tepna sofistikovaného vodovodného systému, ktorý privádzal vodu zo vzdialených prameňov v Trácii až do centra Konštantínopola. Po poškodeniach spôsobených zemetraseniami a obliehaním ho obnovil Justinián I., po dobytí mesta Mehmed II. a v 16. storočí ho pre potreby paláca Topkapı a rozrastajúceho sa mesta zásadne zmodernizoval a rozšíril dvorný architekt Mimar Sinan.
Palác Topkapı bol oficiálnou rezidenciou a administratívnym centrom panovníkov Osmanskej ríše od 60. rokov 15. storočia až do roku 1856. Jeho výstavbu nariadil sultán Mehmed II. v roku 1459 na strategickom pahorku Sarayburnu medzi Bosporom, Zlatým rohom a Marmarským morom.
.Komplex nemá podobu jedinej monolitickej zámockej budovy, ale pozostáva zo štyroch na seba nadväzujúcich nádvorí obklopených pavilónmi, záhradami a úradmi:
- Prvé nádvorie (Nádvorie janičiarov): Verejne prístupný priestor, kde sídlila cisárska mincovňa, stráže a byzantský Chrám Božieho mieru (Hagia Irene).
- Druhé nádvorie (Námestie divánu): Vstupovalo sa cezeň Bránou privítania. Tu zasadala ríšska rada (Diván), prijímali sa zahraniční vyslanci a vyplácal sa žold janičiarom. V pravej časti sa rozprestierajú rozsiahle palácové kuchyne, kde sú dnes vystavené cenné zbierky čínskeho a osmanského porcelánu.
- Tretie nádvorie (Vnútorný palác): Prístupné cez Bránu blaženosti (Bâbüssaâde). Predstavovalo súkromnú zónu sultána. Nachádza sa tu Audienčná sieň (Arz Odası), bohato zdobená Knižnica Ahmeda III. a komnaty s posvätnými relikviami islamu (Emanet-i Mukaddese), kde sa uchováva plášť, meč, zub a brada proroka Mohameda.
- Štvrté nádvorie: Terasovité záhrady, altánky a vyhliadkové pavilóny (Bagdadský či Revan pavilón) ponúkajúce výhľad na Bospor a Zlatý roh.
- Hárem: Samostatný, prísne strážený labyrint chodieb a stoviek izieb, v ktorom žila sultánova rodina, matka rodu (Valide Sultan), manželky, konkubíny a slúžiaci čierni eunuchovia.
V roku 1856 sultán Abdülmecid I. presunul dvor do nového európskeho paláca Dolmabahçe na brehu Bosporu a Topkapı stratil funkciu hlavnej panovníckej rezidencie.
Veľký bazár v Istanbule je jedným z najstarších a najväčších krytých trhových komplexov na svete. Rozprestiera sa na viac než 60 krytých uliciach a pasážach, kde funguje približne 3 000 až 4 000 obchodov a dielní. Denne ním prejde 250- až 400-tisíc návštevníkov.
Základ bazára položil Mehmed II. v rokoch 1455 – 1461 výstavbou dvoch murovaných krytých hál na skladovanie drahého tovaru (bedestany). Za vlády Sulejmana Nádherného sa tržnica rozrástla do rozľahlého mestského organizmu, v ktorom boli jednotlivé ulice vyhradené konkrétnym cechom – klenotníkom, kožušníkom, koberciarom, obchodníkom s hodvábom či koreninami. Komplex má viac než dve desiatky vstupných brán; hlavná trieda prepája mešitu Bayezida II. s barokovou mešitou Nuruosmaniye. Súčasnú architektonickú podobu získal bazár po rozsiahlej rekonštrukcii po ničivom zemetrasení v roku 1894.
Veľkým zážitkom je možnosť absolvovať špeciálnu prehliadku s miestnym sprievodcom, ktorý návštevníkov vyvedie až na samotné strechy bazára. Práve tu sa natáčala ikonická úvodná motocyklová naháňačka agenta Jamesa Bonda (Daniel Craig) z bondovky Skyfall (2012). Zo striech sa naskytá fascinujúci a netradičný panoramatický pohľad na kupoly bazára, minarety okolitých mešít a celý historický polostrov.
Kamenná veža je dominantou štvrte Beyoğlu severne od Zlatého rohu. Pôvodná drevená veža stála v oblasti už v 6. storočí za cisára Justiniána, no dnešnú kamennú vežu postavili Janovčania v roku 1348 ako najvyšší bod opevnenia svojej autonómnej obchodnej kolónie a nazvali ju Kristova veža (Christea Turris).
K veži sa viaže známy príbeh zo 17. storočia: osmanský učenec a letec Hezarfen Ahmed Çelebi sa údajne vybavil vlastnoručne skonštruovanými krídlami, skočil z veže, prekonal Bospor a bezpečne pristál na ázijskej strane mesta v štvrti Üsküdar. Podľa cestopisca Evliyu Çelebiho ho sultán Murad IV. najprv bohato obdaroval, no neskôr z obavy pred jeho schopnosťami a vplyvom poslal do vyhnanstva do Alžírska, kde mladý vedec zomrel.
V 18. a 19. storočí slúžila veža predovšetkým ako požiarna pozorovateľňa. V roku 1818 z nej francúzsky maliar Pierre Prévost vytvoril slávny panoramatický obraz Konštantínopola. Dnes je Galatská veža (vysoká takmer 67 metrov) obľúbeným múzeom s vyhliadkovou ochodzou, ktorá ponúka panoramatický pohľad na celé historické jadro mesta.
Dievčenská veža stojí na malom skalnatom ostrovčeku v ústí Bosporu, zhruba 200 metrov od pobrežia ázijskej štvrte Üsküdar. Prvé opevnenie tu nechal vybudovať aténsky vojvodca Alkibiades v 5. storočí pred n. l. na kontrolu lodí plaviacich sa z Čierneho mora.
V priebehu storočí veža slúžila ako mýtna stanica, maják, obranná pevnosť a počas epidémie cholery v 19. storočí aj ako karanténny lazaret. Po požiari v roku 1719 nechal veľkovezír Nevşehirli Damat İbrahim Paşa postaviť novú kamennú vežu. Mramorový nápis nad vstupom nesie kaligrafickú tugru (pečať) sultána Mahmuda II. z roku 1832, ktorú vytvoril chýrny majster Rakım Efendi. Po rozsiahlej rekonštrukcii v posledných rokoch je opäť sprístupnená verejnosti ako vyhliadkový bod a múzeum.
.JPG)
- Legenda o Héró a Leandrovi: Podľa starogréckej báje sa mladík Leandros zamiloval do Héró, krásnej kňažky bohyne lásky Afrodity. Kňažke bolo zakázané opätovať lásku smrteľníka. Héró žila v osamelej veži a každú noc rozsvecovala pochodeň, aby za ňou Leandros mohol preplávať úžinu. Jednej búrlivej noci však silný vietor oheň uhasil, Leandros v tmavých vlnách stratil orientáciu a utopil sa. Keď Héró ráno na útesoch zbadala jeho mŕtve telo, od zúfalstva skočila z veže do morských hlbín za ním. (Hoci antická tradícia spája tento mýtus pôvodne s Dardanelami/Hellespontom, osmanská a byzantská tradícia ho preniesla práve sem, odkiaľ pochádza aj západný názov Leandrova veža).
.JPG)
- Byzantskému cisárovi veštica predpovedala, že jeho milovaná dcéra zomrie v deň svojich 18. narodenín na uštipnutie jedovatým hadom. Vládca chcel osud prekabátiť, a preto dal uprostred vĺn postaviť nedostupnú vežu, kde princeznú v bezpečí vychovával. V deň plnoletosti jej otec osobne priniesol kôš plný vzácneho ovocia, aby oslávili víťazstvo nad kliatbou. V koši sa však skrývala malá zmija; dievča uštipnutiu podľahlo a proroctvo sa naplnilo.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára